Maria Bartuszova

Mária Bartuszová (1936-1996) developed organic sculpture, mastering biomorphic morphology, the principles of bionics, fundamental physical laws and their consequences. The “fluid” character of sculpting, “breathing” bio-architecture and the “repouring” of volumes were the essence of Bartuszová's visual thinking.
As early as 1963, the casting of plaster in rubber (balloon-like) materials became her typical mode of working (the so-called “pneumatic shaping”). After 1962, Bartuszová concerned herself intensively with primary shapes and bioform “cells” (drop, rain, grain, sprouting). Later she created tactile sculptures, combining plaster with natural materials (branches, stones) and developing micro- and macro-structures with powerful inner tension.
Beginning around 1984, she formed pure ovoid forms, hollow eggs and eggshells, whose perfect shapes were then visibly subjected to artistic interference, being squashed, deformed, bandaged. She moulded open shell-like stigmatized forms with “negative volumes”, cavities and emptiness – “a small void full of a small endless universe.”

MARIA BARTUSZOVÁ

Cesta k organickej plastike

(1962 -1996)

Tvorba Marie Bartuszovej (1936 – 1996 predstavuje vyspelý sochársky program,
overený vyše tridsaťročnou tvorivou cestou. V našom sochárstve prezentuje organickú (nefigurálnu líniu(, založenú na „holistickom“ prístupe k svetu, kde sa sústreďuje na univerzálne princípy, na vyjadrenie „abstraktného v konkrétnom“ a na vytváranie elementárnych tvarov - „bio-foriem“, v ktorých je obsiahnutá  logika prírodného poriadku. Rozhodujúcimi výrazovými prostriedkami sa stávajú kontrasty síl a princípov: fyzikálne sily tlaku a ťahu, konštrukcia a „tekutosť“ hmoty, napĺňanie (pozitivny objem) a vybratie (dutina, negatívny otvor), prírodné kontra umelo vytvorené, nakoniec prelínanie geometrických a organických prvkov.

Prúdenie energií v matérii, „fluidná“ povaha sochárskeho tvaru – to je podstata Bartusovej uvažovania v hmote: sleduje tajomstvo vzniku formy, sinusoidu jej vývoja a neodvratnosť zániku. Tvar je krátkodobým stuhnutím myšlienky. Charakteristickým postupom sa stáva odlievanie v gumených (balónových) hmotách, nadľahčovanie vo vode, eliminovanie gravitácie (tzv. pneumatické tvarovanie). Prevteľovanie sadry (z tekutého do tuhého skupenstva) výrazne podporuje procesuálny charakter jej tvorby. Sadru tak povýšila na plnohodnotné výtvarné médium. Nie je len prípravným materiálom, ale stáva sa súčasťou výskumného poľa, je výstavbovým prvkom aj tlmočníkom sochárskeho výrazu. Biela, neutrálna sadra (s vylúčením farby) len podčiarkuje meditatívnu povahu diel a zduchovnenie ich výrazu. Jej krehkosť, zraniteľnosť a dočasnosť odkazujú k prírodným procesom.

Mária Bartuszová osobitým sposobom absorbovala vplyvy H. Moora, C. Brancusiho, H. Arpa, L. Fontanu, aj pražskú lekciu zo študijných čias. Parametre jej produkcie znesú porovnanie s tvorbou Evy Kmentovej či Evy Hesse tých čias. Predovšetkým vo vykročení za primárne štruktúry na rozhranie formy-neformy, v prínose osobných obsahov, intímnej výpovede s metafyzickým vyznením. Jej vklad do vizuálneho myslenia v priestore ju zaraďuje v rámci slovenského prostredia k najlepším výkonom v slovenskom sochárstve 20. Storočí – k takým menám ako Rudolf Uher, Jozef Jankovič či Stano Filko.

Výstava je istým druhom narácie, epickým sposobom ako vizualizovať poéziu Bartuszovej diel, jej svet subtílnych, krehkých a introvertných tvarov. Tento výstavný projekt nie je radený prísne chronologicky, ale sleduje tvorbu autorky v niekoľkých sekvenciách, ktoré plasticky vykresľujú kľúčové momenty a vzorce jej tvorby. Výstava prináša príbeh jednej sochárskej cesty, jednej životnej dráhy a metaforicky aj príbeh premeny sochárskeho tvaru v čase: od vzniku cez metamorfózy rastu až po zánik, deštrukciu starého tvaru s možnosťou obnovy tohto procesu. Táto inscenácia dvojitej cesty je teda postavená do sĺučky :

-zrod tvaru, klíčenie-zmnožovanie, radenie, haptika-kontrast princípov a hmot-racionálna štruktúra-/kresby, dokumenty/-zapojenie prírodnín, „topiaci sa“ sneh-ovoidy a spútanie dutých foriem-negatívne objemy a škrupiny.

Stredná čast výstavy, venovaná kresbe a dokumentácii, prezentuje ako samostatný blok predovšetkým jej čarovné prvokresby-širokouhlé pole rozjímania, energický , seizmografický záznam myslenia, aj so zásahmi do hmoty papiera /narezávanie, jemné prešívanie niťami/.  Po ukončení štúdií sa autorka po roku 1962 intenzívne zaoberala problémom prvotného tvaru, sochárskej jednotky, inšpirovanou prírodnými tvarmi a procesmi /kvapka ,dážď, zrnko, klíčenie, hniezdo, napĺňanie, dotyk apod./ Vznikajú sochárske „bunky“-uzavretý, pevne vybudovaný tvar, a pritom oblý, vydutý a mäkký, plný vitality a životnej sily.

Postupne/najmä v priebehu 70.rokov/ dochádza ku gradácii hmoty, či jej deleniu a vnútornému článkovaniu/viacdielne plastiky/. Osobitnú kapitolu pritom tvoria tzv. haptické plastiky, určené zrakovo postihnutým a nevidiacim deťom /zúročené na dvoch sympóziách na ZDS pre nevidiacich v Levoči v rokoch 1976 a 1983 v úzkej spolupráci s Gabrielom Kladekom/. Išlo jednak o zväčšenie drobných prírodnín príjemných na dotyk/pšeničné zrnká, kvapky rosy apod./,a tiež o „skladacie plastiky z troch, štyroch i viacerých častí, určených k rozvíjaniu hmatovej i estetickej fantázie, ale aj k časovo náročnej hre“./Bartuszová Mária: Sochy pre človeka. In: Sloboda, 30.7.1981/ Bol to pioniersky počin v oblasti haptickej estetiky, ojedinelý nielen v slovenskom prostredí.

Koncom 60. rokov autorka smerovala ku konštruovaniu racionálnych a rytmických štruktúr. V rokoch 1969-70 sa aktívne zúčastňovala členských výstav československého združenia Klubu konkretistov, ktorý razil cestu novej civilisticko-inžinierskej estetike. V tomto období Bartuszová vytvorila predovšetkým rad hliníkových geometrických reliéfov s čitateľnou rytmikou jedného modulu. Nepatrila však k ortodoxným zástancom industriálneho konkretizmu a v ďalšom období pokračovala vo svojom bionickom programe. V priebehu 70.rokov 20.storočia Bartuszová rozpracovala problém stretu, vnútorného konfliktu hmot odlišnej charakteristiky- išlo o náraz, prenikanie vitálnych pravouhlých tvarov do poddajných „pasívnych „foriem. Kontrast nastolených princípov a hmot sama definovala slovami: „Myslím si, že tvary samy osebe majú svoj silný psychologický výraz , ktorým posobia—napríklad : hranaté, ostré, anorganické tvary-studeno ; oblé, organické tvary-teplo, dotýkajúce sa oblé tvary možu vzbudzovať pocit nežného dotyku, objatia-možno aj pocity erotické“. /Bartuszová Maria: Maria Bartuszová o svojej práci. Kat. výst. GMAB, Trenčín 1983, nepag./

Po roku 1979 autorka kombinovala sadru s prírodnými materiálmi /konáre, kamene, kamenné platne/.Vznikli mäkké „zasnežené“ polia, krajiny-stoly a nosným sa stal motív sadry ako „topiaceho sa „snehu na kameňoch v podobe tenkej pokrývky,“ čapice“ či stlačenej hmoty medzi  kameňmi. Okolo roku 1984 vytvára ovoidy – duté krehké vajíčka /vychádzajúc z tvaru balónov/,ktoré niekedy podstupujú proces zviazania a spútania v špagátovej sieti. Ide o presun priameho konfliktu hmot do podoby tichého uväznenia: moment slobody, zdržanlivosti a nemožnosti vyslobodenia sa . Paralelne od polovice 80. rokov 20. storočia Bartuszová programovo rozvíjala problém narušenia integrity diela, perforovania tvaru , výstavby škrupinových interných objemov a dutín. Namiesto uzatvoreného objemu v priestore ako monolitnej jednotky sa otvára vnútorný priestor v samotnom organizme sochy. Vznikajú otvorené škrupinové štruktúry s odhalenou výstavbovou kostrou, kde prelievanie sa pozitívnych a negatívnych objemov /prázdno, dutina, stopa, odtlačok tvaru/ definujú intenzívne vnútorné napätie. Rodí sa stigmovaná, deštruovaná forma, archeológia tvaru so silným existenciálnym nábojom. Príslovečné prelínanie mikro a makro štruktúr  v priestore výstižne vyjadruje slovami „malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru….“ /Poznámky autorky 80 roky 20 storočia, nepublikované/. Záver naznačenej cesty tvoria „nekonečné“ vajíčka, kde z deštruovaných škrupín materských  tiel  vyrastajú nové vajíčka, nové formy a nové príbehy….Oblúk sa tak uzatvára. Tu sa metafora sochárskej bunky ako škrupinového článku stavby, schránky, ulity či bio-architektúry prekrýva s vnímaním „bunky „ako vitálnej  jednotky, plodu a v dotyku prostredí – ako blany, membrány a dýchajúce pneu-architektúry. 

Vladimír Beskid

 Beskid,Vladimír : Maria Bartuszová, Cesta k organickej plastike  (1962-1996),katalog k retrospektívnym  výstavám v SNG, Bratislava 2005 ; ŚG,Banská Bystrica 2006; VSG, Košice 2006